olegchagin

SPOLOČENSTVO AKO BIOTOP

„Коллектив как ареал обитания“

Prirodzený výber v rámci druhu sa uskutočňuje ako preniknutie výbežkov zo stredu oblasti jeho výskytu – biotopu na jeho perifériu. V dôsledku toho sa v strede biotopu akumulujú jedinci dominantní a na periférii sa hromadia tí menej úspešní.
Podmienky v rámci biotopu sú v centre a na periférii odlišné. Centrum biotopu je považované za miesto s najlepšími životnými podmienkami, periféria, naopak, je miestom s najhoršími životnými podmienkami. Počas období stability podmienok sa vývoj realizuje vo forme idioadaptácií, tj. nezávislých, samostatne sa vyvíjajúcich jednotlivostí.
Stabilné podmienky pre život na Zemi by mohli tento stav navždy konsolidovať. Avšak z času na čas Zem postihujú katastrofy. Niektoré druhy vymiznú bez toho, aby zanechali akékoľvek potomstvo, ostatné druhy získajú počas katastrofy mimoriadne výhody a ich potomstvo sa prispôsobí novým životným podmienkam.
Okrem toho, takéto potomstvo vďaka rýchlym a funkčným morfologickým zmenám môže vyplniť niekoľko novovytvorených ekologických výbežkov. Takáto evolučná udalosť sa nazýva aromorfóza. Jej účastníkmi sú tí jedinci, ktorí v predchádzajúcom - predkatastrofickom štádiu svojej existencie zaostávali v boji o stred svojho biotopu. VYSOKÁ INDIVIDUÁLNA MORFOLOGICKÁ A FYZIOLOGICKÁ VARIABILITA IM UMOŽNILA PREŽIŤ V NAJHORŠÍCH PODMIENKACH. Rovnaká variabilita vytvára kandidátov na prežitie nielen počas, ale aj po katastrofe. V novom svete sa teda dominantnými ukážu byť tí, ktorí zaostávali v starom svete. Bývalí lídri starého sveta sa vytrácajú zo života úplne prirodzene.
Ľudstvo sa vymanilo spod tlaku prirodzeného výberu vplyvom nových existenčných podmienok. Akých? Tajomstvo je ukryté v spoločenstve. Bolo to práve spoločenstvo, ktoré podmienilo pokrok a vývoj človeka. Svoje mláďatá učia mnohé cicavce, učia ich prežiť v prírodných podmienkach. Ale deti človeka sa učia využívať prácu ľudských rúk a umu, ktorej rôznorodosť je dôsledkom spoločenskej deľby práce.
Učiteľmi preto môžu byť nielen rodičia, ale aj ostatní ľudia - tí, ktorí sú lepšie ako rodičia oboznámení s charakterom danej úlohy, ktorú majú študenti zvládnuť. To by mohlo navodiť zdanie, že v ľudskej spoločnosti sa každý jedinec, dobre oboznámený s okolitým svetom, mohol ocitnúť v rovnako najpriaznivejších podmienkach pre život. To sa však nestalo. Po prvé preto, že podmienky sú buď rovnaké, alebo sú tie najlepšie premiešané s najhoršími.
Po druhé, prvou ľudskou spoločnosťou bola prvotnopospolná spoločnosť. Vzťahy v tejto spoločnosti sa ostro odlišovali od vzťahov v skupinách zvierat. Ak v skupinách zvierat zostáva vždy v popredí boj za najteplejší priestor pod slnkom so zodpovedajúcim vypudením najslabších na perifériu, v spoločenstve ľudí sa na perifériu začali dobrovoľne premiestňovať tí najúspešnejší, a to s cieľom školenia a podpory najslabších.
A tak sa prvotnopospolná ľudská spoločnosť začala radikálne odlišovať od spoločnosti zvierat, keďže už počas nej sa najsilnejší a najschopnejší snažili zabrať predovšetkým perifériu spoločenstva. TU JE POTREBNÉ PODČIARKNÚŤ, ŽE PERIFÉRIA JE PRIESTOR, KDE SÚ NAJŤAŽŠIE PODMIENKY, NAJŤAŽŠIE ÚLOHY, KDE SA VYŽADUJE RIEŠENIE NAJZLOŽITEJŠÍCH PROBLÉMOV, A LEN AKO ÚPLNE POSLEDNÝ FAKTOR V TOM FIGURUJE PRIESTOROVÁ PERIFÉRIA.
Najschopnejším, najdôležitejším v prvotnopospolnom spoločenstve bol predovšetkým učiteľ, osoba, ktorá prevzala zodpovednosť za učenie schopnosti riešiť práve extrémne ťažké úlohy. Išlo o aktuálne úlohy, ktoré so sebou prinášal proces žitia a na ich riešení závisel život samotný. Najlepší učitelia boli tí, ktorí vlastným príkladom učili hlavnú zásadu – SPOLOČENSTVO JE ABSOLÚTNE NAJVYŠŠOU HODNOTOU POSTAVENOU I NAD CENU VLASTNÉHO ŽIVOTA. To znamená, že boli nielen učiteľmi, ale i vychovávateľmi. Neučili len poznaniu hmotného sveta, pripravovali študentov aj na stretnutia s neznámym. A takéto strety si vyžadovali mimoriadne úsilie na hranici možného.
Rozvoj objektívneho sveta postupne zvyšoval požiadavky na učiteľa, na jeho vedomosti o objektívnom svete, avšak znižoval šance na stretnutia s neznámom. Učitelia začali strácať svoju vzdelávaciu funkciu. V rámci poznanej histórie ľudská spoločnosť postupne strácala učiteľov, ktorí by hľadali perifériu. Začali prevažovať tí, ktorí, rovnako ako vodcovia tlupy v živočíšnom svete, sa snažia zabrať centrum biotopu. AK SA VŠAK NA POČIATKU ĽUDSKEJ HISTÓRIE PRIRODZENE A NAJČASTEJŠIE STÁVAL VODCOM NAJLEPŠÍ JEDINEC, V DEGRADOVANEJ ĽUDSKEJ SPOLOČNOSTI ZÍSKAVA VÝHODY ROZPRÁVAJÚCE INFORMOVANÉ INDIVÍDUUM. Ľahko tým získava teplé miestečko, lebo informácie podľa potreby medzi ostatnými rozširuje, či zatajuje. Spoločnosť, ktorej základom úspechu je boj o informácie, voláme informačnou spoločnosťou.
Vplyv na informačné toky bol napokon nahradený vplyvom na samotné štruktúry mozgu, zabezpečujúce schopnosť učiť sa a nezávisle myslieť, s cieľom ich poškodenia. Tento stav spoločnosti sa už nazýva psychologická vojna.
V súčasnom období prebieha boj o elimináciu štruktúr mozgu zodpovedných za pokrok, za rozvoj. V človeku sa buduje " naučené bezpečie " zaručujúce jeho úplnú závislosť od čohokoľvek a kohokoľvek, kto vie, kto pozná, kto ovláda akékoľvek prostriedky. Úspech v tejto oblasti síce garantuje víťazovi ovládnutie neobmedzených zdrojov, ale zároveň mu garantuje aj nevyhnutnú evolučnú degradáciu. Informačné a psychologické vplyvy sa tak vo všeobecnosti stali faktormi evolučnej vojny. Divoký zver v ľuďoch víťazí na človečinou.
Výchova ľudí sa stala dôležitejšou ako vzdelávanie. Existuje mnoho odborníkov schopných preniknúť do centra biotopu, avšak takmer z neho vymizli osoby schopné obetovať čo i len pár percent zo zisku, nieto ešte život pre vlastnú budúcnosť.
Jedinou kategóriou osôb, ktoré sú schopné sa rozvíjať a ktoré sú zainteresované na pokroku, zostali deti. Stále sa ešte rodia s dedičným programom človeka ako druhu, vnímajú potrebu učiť sa. Tí skôr narodení sa už nechcú deliť, naopak, robia všetko preto, aby akýkoľvek pokrok pribrzdili. A to hlavné sa im už podarilo - mnoho z dnešných rodičov je dnes úplne ľahostajných voči faktu, či a ako budú ich deti vzdelané a rozhľadené a či sa iba stanú darcami orgánov pre bohatých.
Spätnou premenou na zviera prechádza spoločnosť ľudí automaticky od slobody k potrebám. V súlade s tým sa zmenšuje aj jeho biotop. Zdalo by sa, že opäť zafungujú prírodné zákony a uskutoční sa prirodzene nový stupienok v evolúcii. Ale nie je to tak. BIOTOPU JE CEFALIZÁCIA AKO SMER EVOLÚCIE ĽAHOSTAJNÁ A, AK JE NOSITEĽ MOZGU PRIPRAVENÝ OPUSTIŤ VÝDOBYTKY PREDCHÁDZAJÚCICH GENERÁCIÍ, PRÍRODA SA NEVZPIERA.
Bývalí vydedenci, obyvatelia periférie vo svete prírody a aj tvorcovia aromorfóz v ľudskej spoločnosti, sa už dávno premiestnili do centra a z hýbateľov pokroku sa stali naopak tvorcami regresie a úpadku. Ľudská spoločnosť sa tak stala spoločnosťou zle rozprávajúcich zvierat - hoci veľmi pokročilých, ale žijúcich výlučne inštinktmi, z ktorých sa zbytočným stal len jediný - a to ten, ktorý zabezpečoval potenciál vývoja na biologickej úrovni - inštinkt pokračovania rodu.
Tento inštinkt osobitne vyškolení antropoidi rozčlenili na dve časti. To podstatné zatlačili hlboko do podvedomia, a to druhoradé, nepodstatné, no prinášajúce potešenie, vyvesili ako vlajku nad hradom na kopci. Dokonca aj najvyšší duchovní predstavitelia sú presvedčení, že libido nie je jednou zo zložiek inštinktu pokračovania rodu, ale sprievodná hviezda vysoko rozvinutej duše. Idioti, ktorí si nahromadili finančné rezervy okradnúc planétu, nikdy nenájdu iné uplatnenie svojich schopností s výnimkou opustenia samotného procesu.
Poslednou šancou pre nesmrteľnosť ľudstva zostáva i do budúcnosti možnosť naďalej budovať ľudskú spoločnosť. Je to možné? Áno, je to možné. Tento predpoklad má oporu v jednej dôležitej evolučne garantovanej kvalite obyvateľa periférie - SCHOPNOSTI NÁJSŤ VÝCHODISKO Z AKEJKOĽVEK SITUÁCIE, A NAJMÄ V PODMIENKÁCH KATASTROFY. Hoci ľudí, ktorí si zachovali túto mimoriadnu schopnosť je málo, dorastá ďalšia generácia a jej neveľké vedomosti sú predsa len aspoň z časti kompenzované prístupom na internet.
Žiaľ, schopnosť tejto generácie učiť sa je podkopávaná existujúcimi učebnými osnovami, čo spôsobuje skôr jej znechutenie voči poznaniu a vedomostiam. Ale schopnosť naučiť sa byť, stať sa mimoriadnym počas niekoľkých generácií nezmizla. Noví Budha a Mohamed, Kristus a Herkules, Gagarin majú šancu nielenže sa narodiť, ale aj uskutočniť vlastný hrdinský počin. Áno, táto šanca je malá, ale už zo svojej podstaty skvelá.
A sami naši nepriatelia nám v tom pomôžu. Nebudú schopní udržať podmienky ľudského života, a to nielen v zmysle súčasnej úrovne komfortu, ale ani v zmysle samotného prežitia. To isté, čo tak dôsledne rozdeľuje ľudí, čoraz viac zaťažuje životné podmienky. Rusko je v súčasnosti perifériou ľudstva. Práve tu je možná limitná mobilizácia síl i jednotlivcov, aj štátu ako celku. Práve tu ešte zostávajú žiť ľudia so zachovanými najvariabilnejším metabolickými stereotypmi a práve po nich je dopyt.
Nech má tento štát trebárs aj externý manažment, významná časť obyvateľstva, vrátane úradníkov, nemá inú možnosť ako prežiť mimo zjednotenia sa okolo myšlienky pokroku, rozvoja, evolučného vývoja ...
( slovenský preklad z ruského originálu „Коллектив как ареал обитания“ od Čagina Olega Alexandroviča - https://minimal.app/k8bAZxVr

Comments for this post were locked by the author